Zvědavec

Komentáře

Stepan Bandera - fašista alebo hrdina?

Erich Vinclav( více o autorovi > )

20.2.2010

Stepan Bandera sa narodil 1.1.1909 v meste Staryj Uhryniv. Od roku 1919 študoval na ukrajinskom gymnáziu v Stryji až do roku 1927. Vždy sa silne angažoval za ukrajinskú samostatnosť a od roku 1929 bol členom Organizácie ukrajinských nacionalistov. Na to, aby sme pochopili vtedajšie postoje a činy Stepana Bandery, musíme si povedať aj niečo z histórie boja za ukrajinskú samostatnosť a chápať ho v kontexte doby.

Už po februárovej revolúcii v roku 1917 vznikla ukrajinská Ústredná rada so sídlom v Kyjeve, ktorá rokovala s ruskou Dočasnou vládou o autonómii Ukrajiny v rámci Ruska. Do toho ale prišiel boľševický prevrat v októbri 1917 (známy ako VOSR - veľká októbrová socialistická revolúcia). Po tomto puči odmietla Kyjevská Ústredná rada jednať s komunistickou vládou a 22. januára 1918 vyhlásila v Kyjeve nezávislú Ukrajinskú ľudovú republiku. Boľševici však postupovali svojím vtedy obľúbeným postupom a v Charkove zjazd sovietov vyhlásil v decembri 1917 Ukrajinskú sovietsku republiku. Za podpory boľševickej armády následne obsadili takmer celú Ukrajinu. Sovieti sa ale nedokázali dohodnúť s Nemecko a Rakúsko-Uhorskom na podmienkach mieru a tak tieto mocnosti uznali ukrajinskú Ústrednú radu za predstaviteľku Ukrajiny. Ústrednú radu následne rozohnali a na jej miesto dosadili svoju bábku v podobe cárskeho generála Pavla Skoropadského (vláda Hajtmanátu). Toto bezvládie a chaos pokračovalo aj naďalej. Na území Ukrajiny došlo k občianskej vojne, keď sa na území Ukrajiny preháňali striedavo vojská Poľska, mocností dohody, ukrajinské, boľševické a bielogvardejské, nepočítajúc množstvo miestnych anarchistických atamanských bánd. Tento chaos sa skončil podpísaním mierovej zmluvy v Rige 18. marca 1921, keď sa Ukrajina rozdelila medzi Poľsko a boľševické Rusko.

Ukrajinská elita emigrovala za hranice, kde vznikali rôzne centrály a organizácie, ktorých bolo niekoľko stoviek. Nevyhlo sa tomu ani Československo, kde ich taktiež bolo niekoľko desiatok. Jednou z najvýznamnejších bola Ukrajinská vojenská organizácia (UVO) so sídlom v Prahe. Viedol ju bývalý cársky dôstojník - plukovník Eugen Konovalec. Mala heslo "Ukrajina Ukrajincom bez Rusov, Poliakov a Židov", proti ktorým bola odhodlaná bojovať "do poslednej kvapky krvi". Neskôr sa UVO presunula do Berlína a začala spolupracovať s nemeckou rozviedkou, ktorá ich školila a budovala základnú štruktúru budúcej ukrajinskej armády. Výzvednú, sabotážnu a diverzantskú činnosť vykonávala hlavne v Poľsku na území Haliče, kde sa pokúsila aj o atentát na maršala Józefa Piłsudského. Na svetovom kongrese nacionalistov vo Viedni roku 1929 vznikla Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá pod vedením E. Konovalca predstavovala ideologickú základňu hnutia. UVO tvorila jej vojenskú zložku.

Ukrajinský nacionalizmus ale prosperoval aj na území Ukrajiny, nielen v zahraničí. Ukrajina bola rozdelená medzi Poľsko a ZSSR, ale oba štáty pristupovali k ukrajinským územiam ako ku kolónii. Postavenie Ukrajincov sa značne zhoršilo. Poľská vláda na prejavy nespokojnosti reagovala represiami a len v roku 1930 vypálili poľské trestné oddiely viac ako 800 ukrajinských a bieloruských dedín. Na strane ZSSR to nebolo o nič lepšie. Pod vplyvom stalinských zločinov, represálií, vyhľadávania tzv. buržoáznych nacionalistov a umelo vyvolávaných hladomorov (1933 - 1934) rástol extrémny nacionalizmus.

Na štátny teror reagovali ukrajinskí nacionalisti terorom a atentátmi najmä na predstaviteľov Poľska. Samotný Bandera bol odsúdený za podiel na atentáte na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackého v roku 1934 na trest smrti. Tento bol následne zmenený na doživotie. Z väzenia bol Bandera prepustený až Nemcami v roku 1939. V tej dobe sa v OUN vyostrovali spory v otázkach ďalšieho postupu. Od roku 1940 existovali paralelne dve vetvy OUN - jedna s pôvodnými zakladateľmi OUN-M (Meľnyk, Baranovskyj, Suško, Ctiborskyj) a druhá, mladá a radikálna banderovská OUN-B, tvorená Banderom, Steckom, Šuchevyčom. Títo požadovali upustiť od orientácie iba na Nemecko a nadviazať kontakty so západnými mocnosťami. S postupom nacistov počas prvých rokov druhej svetovej vojny však obidve frakcie stavili na Nemecko, dokonca s jeho pomocou vznikli dve vojenské formácie - Nachtigall (z kruhu Banderu) a Roland (zo stúpencov Meľnyka), ktoré boli nasadené pri okupácii Poľska.

Keď sa banderovci s jednotkou Nachtigall po prepadnutí ZSSR ocitli v Ľvove o sedem hodín skôr ako nemecké vojsko, z haličskej metropoly vyhlásili 30. júna 1941 obnovenie samostatnosti Ukrajiny. Nacistické vedenie však odopieralo hovoriť o nezávislom štáte a dalo sa na cestu teroru voči vedeniu OUN-B, ktoré odmietlo odvolať tento akt. Banderu, Stecka a iných internovali do koncentračného tábora v Sachsenhausene, ďalších popravili za nepriateľský postoj k tretej ríši. Medzi nimi bol aj dvaja bratia Stepana Banderu, ktorí zahynuli v Osvienčime.

V roku 1941 vznikla UPA (Ukrajinská povstalecká armáda), ktorú viedol Taras Buľba-Borovec. Tento nebol členom OUN, ale organizoval nepravidelné jednotky ukrajinskej milície. Sprvu bojoval proti červenej armáde, ale keď sa ich pokúsili Nemci rozpustiť, prešli na partizánsky spôsob boja. Bojovali proti boľševikom, nacistom aj Poliakom. Ich nacionalistické heslá im zabezpečovali masový príliv dobrovoľníkov. Banderovskej OUN sa model boja buľbovcov zapáčil, premenovala sa na UPA a v polovici roka 1943 násilne začlenila do svojich radov takmer všetky oddiely Buľbu-Borovca a meľnykovcov. Počas vojny sa UPA na teritóriu Ukrajiny a juhovýchodného Poľska snažila hrať rolu tretej sily. Napríklad len v jeseni 1943 uskutočnila 47 bojových akcií proti Nemcom a 54 proti boľševickým partizánom. Ako odpoveď na predošlú ukrajinofóbnu politiku poľskej vlády sa jedným z hlavných objektov útokov UPA stali oddiely Armie Krajowej - Poliaci, potom komunisti, sovietski kolchozníci, Židia.

Po roku 1945 na území oslobodenom od fašistov - v Haliči, vo Volyni a v Polesí - sa rozpútala občianska vojna. Kde región na pohľad ovládali komunisti, panovala neviditeľná a tvrdá ruka OUN a UPA, ktorá kládla odpor sovietskej moci, červenej armáde a sovietskym orgánom štátnej bezpečnosti (NKVD). V priebehu takmer desiatich rokov (banderovské podzemné hnutie existovalo na západnej Ukrajine až do roku 1950, jej pozostatky do roku 1953) ich členovia vraždili straníckych a sovietskych pracovníkov, miestnych boľševických a kolchozných aktivistov, útočili na miestne bezpečnostné oddiely, podpaľovali vládne a úradné budovy, kolchozy, sovchozy atď. Pri diverziách, sabotážach a teroristických činoch počas najvyššieho stupňa činnosti banderovského nacionalistického podzemia (1944-1946) zahynulo okolo 30 000 predstaviteľov orgánov sovietskej moci a tisíce miestnych obyvateľov. Tento boj riadil Bandera, ktorého Nemci prepustili z koncentračného tábora vo februári 1945.

Stepan Bandera bol zavraždený agentom KGB v Mníchove 15. apríla 1959 na rozkaz Nikity Chruščova a šéfa KGB Alexandra Šelepina. Počas celého svojho života sledoval jediný cieľ - slobodnú Ukrajinu. Pre dosiahnutie svojho cieľa si nevyberal prostriedky a spojil sa s kýmkoľvek, kto mu umožňoval priblíženie k tomuto cieľu. Toto oportunistické správanie mu vynieslo veľa neprajníkov medzi historikmi. Môžme mu ho ale vyčítať, ak počas vojny sa Spojenci zachovali rovnako a spojili sa so svojím najväčším ideologickým nepriateľom - Stalinom?

Bol to hrdina, fašista, terorista, národovec? To si musíte zodpovedať sami. Viem len, že to bol muž, ktorý sa dokázal postaviť za svoj názory, od ktorých sa neodvrátil ani vo väzení, ani v koncentračnom tábore a ktorému bol prvým a posledným jeho národ.

Článek vyšel na serveru svornost.org 14. února

Diskuze

42 příspěvků ( 42 nových)