Zvědavec

Komentáře

Slovenská dialektika izraelsko-palestínskeho konfliktu

Igor Petrov Cagáň( více o autorovi > )

16.1.2009

Pravdou zostáva, že načasovanie ofenzívy predstaviteľmi vlády Izraelu malo taktický charakter a zohralo strategický význam v ochromení reakcií svetovej verejnosti na tento vojenský zákrok. Kresťanské sviatky a kulminácia povinností univerzitnej mládeže na prelome rokov kresťanského kalendára oslabili schopnosti a spôsobnosti nearabského európskeho sveta odpovedať na situáciu na Blízkom východe v prvom rade (1) občiansky. Európske problémy s dodávkami ruského plynu práve vďaka politickému zásahu Ukrajiny odvrátili pozornosť európskej politiky smerom na Kyjev a Zauralsko, a tak sa Izrael nemusel báť ani (2) politickej odpovede na jeho vojenský zákrok v Gaze. Plynová závislosť Európskej únie na politických náladách nečlenských štátov EÚ sa stala (3) hospodárskym výkričníkom, ktorý imperatívne nad náš geopolitický priestor vztýčili isté lobistické skupiny práve v časoch, keď už (4) ekonomický výkričník dávno nad Európou visel po kauze „Wall Street a finanční podvodníci“ alebo „stálice v akčnom poli“.

Keď sa Palestína a arabský svet pýta, prečo sa Európa na zastavení genocídy páchanej Izraelom na tiež-semitskom obyvateľstve neangažuje, skôr než ktokoľvek odpovie, mal by si uvedomiť skutočnosti, ktoré sme opísali vyššie.

Svetová ekonomická recesia hrozí Európe hospodárskou depresiou znásobenou nedostatkom energetických a materiálnych zdrojov. Kriesenie ekonomiky štátmi a krízová organizácia hospodárstva naplno zamestnávajú politické špičky. Občianska spoločnosť je zamestnaná existenčnými úvahami, v ktorých sa sama seba pýta, ako bude ďalej napredovať vývoj spoločnosti za súčasných okolností? Prípadne, občianska spoločnosť je už tak rozvrátená, že už sa nemá chuť na nič pýtať a radšej čaká, že jej všetci tí futbalisti, herečky, speváci, moderátori a zabávači odpovedia na nikdy nepoložené otázky v televíznom prenose.

Takýto retrospektívny pohľad nám až teraz dovoľuje vysloviť hypotézu, že ekonomická kríza bola nástrojom na spustenie procesov, ktoré mali vyvolať hospodársku, politickú a občiansku krízu, ktoré všetky sa naplno rozhostili v európskom priestore týchto dní – akoby niekto chcel zakryť či prehlušiť to, čo v blízkej budúcnosti plánuje... Azda by však „ten niekto“ mohol reálne predpokladať reakcie na svoju akciu?

Z jednotnosti EÚ sa v prípade kríz stáva bojisko, na ktorom si svoje sily merajú všetci proti všetkým (členom). Napríklad Slovensko proti Rakúšanom v otázke spustenia Jaslovských Bohuníc. Maďarsko s Bruselom volá po sankciách pre Slovensko v prípade porušenia prístupových zmlúv do EÚ. Každý sa v čase kríz stará iba o svoje záujmy, Slováci sa snažia vyhnúť „blackoutu“, Rakúšania sú starí klasici, ktorí chcú miesto jadrových elektrární predávať projekty svojich, rakúskych elektrární na peletky. Maďari sú klasici nad klasikmi, ktorým ide o politický a občiansky kapitál, ktorý by mohli „represálnym sankcionálnym bičovaním“ Slovenska zarobiť hlavne na svojej domácej politickej scéne a získali by si tak širšiu občiansku podporu.

Slovenská opozícia v zastúpení SDKÚ má zas veľmi blízko k tým, ktorí nad Európou vztýčili spomínaný ekonomický imperatív. Nenadarmo SDKÚ volá po odpútaní sa od Moskvy (verím, že keby SDKÚ chcela, tak by postavila potrubia pre svietiplyn z SŠA rovno cez Izrael, s tým, že v Tel Avive by vybudovala „kohútikovú centrálu“, lebo veď predsa „modrá je dobrá“).

A tak sa človek prestáva veciam čudovať. Modrá Gaza je dobrá Gaza. No „modrá“ znamená v newspeaku najskôr „červená“. A červená znamená zas v politickom realizme „krvavá“. A tak vám veci začínajú zapadať jedna do druhej. Krvavá Gaza je dobrá Gaza. Aspoň pre Izrael a SŠA určite. Krvavá Gaza je dobrá Gaza – pre Palestínu to tiež platí aspoň spolovice. Ak bude krv, bude za čo bojovať – nie politicky – ale fyzicky. Modrá Gaza je napokon dobrá Gaza aj pre arabský svet – aspoň budú mať za čo bojovať všetci Arabi.

A tak obsah hesla „modrá Gaza, dobrá Gaza“ letí si svetom bez toho, aby na ňom niekto politicky prerábal. Tanky si pískajú, lietadielka svištia. A palestínske etnikum je plánovito, cielene a zámerne vyhladzované, temer akoby šlo o realizáciu „konečného riešenia palestínskej otázky“. Postupnú, stupňovitú realizáciu plánu totálneho rasového a kultúrneho vyhladenia palestínskeho etnika. To my, gójovia, pravda nikdy tak celkom nepochopíme, lebo myšlienka čistoty „bohom vyvolenej krvi“ je pôvodne izraelitská.

Modrá Gaza, dobrá Gaza – každý na Gaze zarobí (či už politicky, ekonomicky, nábožensky, kultúrne alebo rasovo), len obyvatelia Gazy na modrej Gaze prerobia – existenčne.

Preto by sme mali byť opatrní v politickej podpore Hamasu a rozlišovať túto podporu, od podpory občianskej a humánnej, ktorá podľa kantovského rozumu káže: Izraeliti, okamžite zastavte genocídu v Gaze! Izraeliti, aj vy máte rovnako krvavé ruky ako Hamas! Izrael, si vrah! Hamas, si vrah!

Európska abstrakcia totiž dokáže plávať v mori pojmov, a preto dokáže vidieť i „vlastnú obetu = holokaust“ arabských krajín, ktoré akoby chceli pokračovaním v bojoch, Gazu samé obetovať. Obetovať, aby sa aj Arabi mohli stať nedotknuteľnými ako Židia po svojej vlastnej obete, po svojom holokauste.

Toto by Európan mal vidieť, a napriek cíteniu s trpiacim a nehorázne drancovaným národom Palestíny, by nemal zasa naletieť arabským politickým špičkám a ich vplyvu, ktoré rovnako z masakry v Gaze politicky ťažia.

Odkaz euro-atlantickej civilizácie Palestíne a Izraelu by mal preto znieť: konflikty riešte v právnej rovine, nie v rovine púštnych bitiek. Fyzické násilie malo už dávno na celom svete sublimovať do „právnej agresivity“, ktorá priam vyžaduje opakované strety nie ľudí, ale ich názorov. A činy euro-atlantickej civilizácie by mali potom smerovať k vytvoreniu a udržiavaniu priestoru, na ktorom by zložky tejto právnej agresivity zápasili, ako jing a jang, bez toho, aby museli pri zápase umierať deti a ženy.

Ale je niečo také v záujme mocí a mocností? Je svet bez zbraní a zisku z ich predaja, či svet bez materiálneho zabezpečenia a zisku z jeho predaja, vôbec v záujme nejakého štátu?

A vôbec, bude v nasledovných rokoch klimatických, enviromentálnych (a energeticko-disponzibilných) zmien vôbec čas na budovanie civilizácie?

Nekráča svet práve k opätovnej štandardizácii fyzického násilia ako prostriedku riešenia problémov?

Nestáva sa práve fyzická sila opäť po tisíckach rokov jediným rozhodujúcim faktorom, ovplyvňujúcim prežitie vo svete hrozieb?

Quo vadis, hodnoty euro-atlantickej civilizácie, o ktorých sme si mysleli, že sú univerzálne?

Ach, kam to vlastne kráčame, pán svetový občan Immanuel Kant?

A, ach, kam to vlastne vždy kráčali Židia, pán izraelský občan Dávid Ben-Gurion?

Diskuze

6 příspěvků ( 6 nových)